Jeseň západ Campari
2009-10-17 17:50:52
Je tak melancholicky tieto dni. Až mi je to trápne. Brrr. Ale snažím sa. Dnes sme napríklad s maminkou bojovne išli nakúpiť dobré západniarske veci. Našli sme francúzsky kútik a kúpili bretónske sušienky. Ukazovala som jej kačacie nohy vo veľkej konzerve, po ktorých som raz mala celú noc mastné nočné mory.
Bolo to pár rokov dozadu, keď Zuzka odchádzala z Londýna. Jej spolubývajúci nám pripravili rozlúčkovú večeru. Ako predjedlo Foie gras a ako hlavný chod tieto kačacie kusiská so zemiakmi. Vypraženými v zvyšnej kačacej masti. Vááá! A k tomu úžasná Rioja Reserva. Dodnes ma ťaží keď si na to spomeniem. Mňám. A ako sme sa až do rána prehadzovali s mastnými kameňmi v bruchu. Spolu na jednoitej posteli jedna zakrytá perinou, druhá divadelnou oponou.
No a ešte sme kúpili na slnku sušené paradajky, a maple/pecan koláčik a cícer na falafel a ešte niečo v peknom obale. Sakra, hneď je tá nepekná jeseň menej cítiť. Trošku teda. Haagen-Daszovskému mraziacemu boxu som sa radšej vyhla.
Po obede ďalšia káva s bohatou penou a kvetinkou na podšálke i šálke. Boháča! Chodím a prisúvam vázu s hortenziou k tmavozelenej stene a prejde mnou také pekné. Na chvíľu. Posúvam šálku do lúča slnka, nech strieborná lyžička zasvieti, spratávam zo stola škaredé plastové nožnice, aby to tam bolo iba pekné. Úchylné. Ale keď…!
Po káve Campari s pomarančovým džúsom. Nepekná jeseň je už takmer zastretá. Maminka mi podľa inštrukcií šije náramok na staré hodinky. Budem každý deň naťahovať.
Ako sme vnoci sedeli v ateliéri v šáloch a kabátoch na kreslách a počúvali hlasnú pomalú hudbu. Za oknom už ani trolejbusy necválali a tá hudba to tam celé naplnila.
Opäť som tuším staršejšia. Ma to minule zaskočilo. V autobuse pozerám, že kurnik, mala by som si dať tie odznaky z ruksaku dole, veď ako to vyzerá! A ten ruksak by som mala tiež obmedziť. Ani ma už nebaví chodiť ako vzorkovník farieb. Ech. To sme si tak minule s Aničkou náhle uvedomili. Obe zrazu v sivom a čiernom a tmavomodrom. Zvláštne. Zrazu sme sa toho presýtili.
Včera som si prezliekla nové periny. Celé biele. A keď prichádzam do izby, tak ma vždy prekvapí, aké je tam svetlo. Tie periny svietia! Vá!
Trochu sa tieto dni obávam, že veci príliž systematizujem a zahrabávam sa do práce, aby som pozabudla na to, že chcem aby bol niekto do mňa zaľúbený a ja ho mohla ľúbiť.
Idem sa teda zahrabať. A už by to aj mohlo mať nejaký radostný výsledok:)) snáď to dnes nakopnem. Spod škaredej jesene sa dnes podarilo vymaniť.