November
(2.11.2011)
Som z toho mimo, čo je za oknom. Kopce celé ryšavé, zaliate posledným teplom tohto roka. Chcela by som skúsiť vypnúť a zapnúť tomu kopcu tie zrejúce šípky, že či sa tým nejako zmení kopcová ryšavá.
Musím sa hýbať. Tak aby sa kopce a krajiny hýbali za oknom. Aby sa krajinou, alebo mestskou časťou menilo zloženie obeda, aby sa na neznámych miestach dali stretnúť známi ľudia. Aby bolo vidieť istoty v neistote, nie neistoty v istote. Neviem, či tomu rozumiete. Napísané to vyzerá ukecane a pritom je to v skutočnosti úplne naopak a potichu.
Cestujúci majú položené hlavy o visiace kabáty a dívajú sa. Takéto to bude totiž už len zajtra, možno pozajtra a potom až o rok. Pôda je už teraz z nocí studená, vzduch ešte na tých pár dní hreje. V niektorých domoch už kúria a dym z komínov napĺňa do polovice dolinu oparom.
Dievčatá mi na stanici kývajú do vlaku. S namaslovanou hriankou a šálkou kávy v ruke. To lebo na stanici teraz bývajú, ako som aj ja bývala posledných 6 dní. Sú krásne, naozaj prekrásne. Každá inak, ale z niektorých uhlov vyzerajú ako sestry. Smejú sa, spolu a zvlášť a kývajú, pozerám sa na nich tuším trochu ako chlapec. Dlhé popolavé vlasy a červené pery, s kabátmi narýchlo prehodenými cez tričko.
Červený rúž je môj chránič. To ako kopce majú tie červené stromy. Pred spomínaním si a slabosťou. Na to, aby bolo jasné, že veci sa hýbu a je to tak dobre a šak jasné, že viem, že je to tak dobre, šak to tak chcem, nebudem to písať len tak. Len si prajem, aby tie hýbačky neboli nepríjemné. Sebecky. Noačo, kto nechce mať veci ľahšie, ajkeď vie, že vďaka ťažkostiam si uvedomí ich ľahkosť.