Afrika
(19-11-2011)
Taxikár ma vezie do kopca. Preberáme rôzne konverzačné témy a končíme pri počasí a ako už cítiť vo vzduchu sneh aj bez predpovede a aká je tento rok pekná jeseň.
Ide inou cestou ako obvykle. Kopec je stále prudší, až zastane, lebo nemôže ísť ďalej. Kolesá sa mu naprázdno pretáčajú a fŕka suchú hlinu s kúskami lístia naokolo. Vystupujem a zapieram sa do toho kopca bez taxíka. Je taký strmý, že ma občas pretočí na chrbát, hlavu vykotí dohora na zlatú oblohu. Na vrany a opadané koruny stromov. Každý rok ma desí, že keď vidím padať listy, že to už padajú definitívne. Akože že tá jeseň ide rýchlo a to čo opadne, už tento rok na tom strome šumieť nebude. A nech to preboha nezametajú, veď to tak bude celé sivé.
Je asi pol štvrtej popoludní, ale vyzerá to ako v lete o deviatej. Slnko sa rovnako chystá zapadnúť.
Vzduch je horúci a prichádzam k jazerám na vrchu kopca. Je to ako žánrový výjav z holadských obrazov. Len žiadny trh, krčma, alebo zamrznuté jazero, ale ľudia sa kúpu, výskajú a behajú po tom suchom lístí v plavkách ako po piesku. Do jedného jazera akurát vchádza svorka troch afgánskych chrtov. Úplne ako z dokumentárneho filmu o afrike. Farby sú rovnaké a chrty sa prichádzajú po dlhom dni v savane napiť a okúpať. Na chvíľu akoby počuť bubny a africké pohmkávanie, čo pustili z réžie. Keď sa afgánske chrty namočia, sú už len chrty. Nie afgánske, také vyzlečené.
Budím sa na chladnú izbu z teplej periny.